Sunrise in Angkor Wat

Kto nenavštívil chrámový komplex Angkor Wat, nepochopí prečo je často označovaný za ôsmy div sveta. Ja som to šťastie mala a to počas pobytu v Siam Reap, kde som skoro tri týždne pracovala v sirotinci a učila miestne deti angličtinu. Víkendy som mala sama pre seba a tak som ich väčšinou trávila v centre mesta Siam Reap, o ktorom som Vám napísala v minulom poste TU. Sirotincu dodnes šéfuje pán Sok, ktorý si privyrába ako turistický sprievodca, takže v tom momente keď som spomenula, že by som chcela ísť do Angkor Watu som mala na stole spísaný a naplánovaný celý výlet!

Už po vstupe som mala husiu kožu až za ušami keď som zbadala toto

S dievčatami

Angkor Wat ahoj!

Vstávačka skoro ráno o pol 5, aby sme o hodinku na to už mohli čakať na východ slnka v Angkore stála za to! Angkor Wat je od Siam Reap vzdialený len 5 kilometrov, takže šlo o pár minút cesty autom. Mňa s ďalšími troma slečnami, ktoré so mnou učili tiež v škole Sok Orphanage nabral pán Sok skoro ráno autom a ešte poloprispaté odviezol autom až k areálu chrámu. Tam sme po zaplatení (asi 18 eur vstupný poplatok) a krátkej registrácii, kde si nás odfotili na vstupné kartičky dostali mapky a inštruktáž ako sa máme a nemáme správať. Keďže bol s nami pán Sok, ako licencovaný sprievodca veľa vecí nám to uľahčilo, urýchlilo a preto sme sa hneď vlastným autom presunuli na verejné parkovisko. Pán Sok sa nahodil do oficiálnej sprievodcovskej róby a my zásobené vodou, foťákmi, klobúkmi a vysmiatými tváričkami sme už nedočkavo prešľapovali na mieste. 

Nasledovala asi 3 hodinová prechádzka celým komplexom Angkor Wat kde sme dostali geniálne podrobný výklad od pána Soka. Chvíľami sme nestíhali ani zatvárať pusu, od toho aké pohľady sa nám naskytli. Obrovský monument, ktorý dodnes nerozumiem ako mohol vzniknúť niekedy v 12. storočí a zachovať sa dodnes v tejto podobe. 

Angkor v plnej paráde

Druhá strana kamery a hlava na hlave turisti, predbiehajúci sa a búchajúci navzájom do hláv selfie tyčkami :D

Rady a Tipy k návšteve 

• Angkor je preľudnení nonstop nezávisí na pracovnom/víkendovom dni a tiež ani na čase
• My sme mali na výber či chceme vidieť východ alebo západ slnka, východ sme si vybrali hlavne kvôli nie tak horúcemu počasiu
• Odporúčam si rezervovať minimálne 3 hodiny na prehliadku celého komplexu
• Aj keď nie ste historici a pamiatkári, vezmite si so sebou sprievodcu alebo minimálne naštudujte maximum čo nájdete na nete/bídeker
• Veľa veľa vody a nejaký malý snack sebou, vo vnútri to všetko kúpite ale s vysokohorskou prirážkou
• Nezabudnite krém na opaľovanie, slniečko praží ako blázon
• Odporúčam zobrať si dobrú obuv, v ktorej to množstvo kilometrov a schodov uchodíte
• Ideálne miesto na nákup darčekov a suvenírov, pozor na zlodejíčkov, ceny vyjednávajte čo sa dá

Ako dôkaz namiesto ďalších riadkov pridávam fotky toho ako sme sa mali a čo sme videli, pretože niekedy je lepšie raz ukázať ako sto krát opisovať. :)

K tomuto mníchovi som si na kus reči sadla aj ja, uviazal mi na ruku červený náramok ktorý nosím do dnes a pri odriekaní modlitby mi tam urobil 7 uzlíkov, pričom každý má iný význam a symbol. Pán Sok mi to nechcel doslova preložiť, ale vraj je to moja message do života :) Tak nech sa splní! Ptuj Ptuj na to

Týmto príspevkom o Angkor Wate, by som chcela ukončiť moju sériu z trojtýždňového pobytu v Kambodži. Za rok 2015 som precestovala veľké množstvo krajín a miest v juhovýchodnej Ázii, no Kambodža patrí medzi tie top. Kambodža nebola len výlet, ale bola moja škola života. Ak hľadáš miesto, kde si chceš skúsiť dobrovoľnícku prácu a nebojíš sa dobrodružstiev, tak mi kľudne napíš a ja Ti posuniem kontakt na pána Soka zo Sok Orphanage. Ručím za to, že táto skúsenosť učiteľa v sirotinci ťa naučí hodnotám a dá Ti do života viac ako akákoľvek škola či iná vzdelávacia inštitúcia. :)

Opuchlinka o 6 ráno s Angkor Watom

"Moje" deti milované!

S láskou,

 J.

Siam Reap city

Bolo veľmi potrebné a nutné, aby deti dodržiavali klasický školský režim čiže pondelok až piatok vyučovanie, bez akejkoľvek výnimky. Práve preto som ja ako ich pani učiteľka mala voľný čas len cez víkendy a vzhľadom na vzdialenosť sirotinca a školy od centra mesta Siam Reap, mi to aj stačilo. Víkendy som v Kambodži strávila dva a na tretí som už odlietala späť do Bangkoku. Prvý víkend som po celom odučenom týždni potrebovala vypnúť a tak som sa sama nechala zviezť tuk tukom do centra mesta Siam Reap. Mala som so sebou len papierovú mapku mesta so zaznačenými pamiatkami čo chcem vidieť a tiež kaviarňami, pretože nech bolo jedlo v sirotinci akokoľvek dobré, káva a western breakfast sa mi žiadali ako nikdy predtým.

Mapka centra, v ktorej môžete vidieť množstvo reštaurácii a pubov 

Siam Reap

V Siam Reap som tak spolu strávila dva víkendy a musím povedať, že som bola prekvapená. Prekvapená krásou mesta, množstvom turistov na každom rohu, možnosťami miestnych podnikov kam na kávu, pivko, dobré jedlo ale aj cenami, ktoré neboli najnižšie (v porovnaní s Thajskom). V meste som sa po pár minutách celkom slušne orientovala a snažila sa tak nevyzerať ako turista, čo mi bolo niekoľko krát prizvukované z hľadiska bezpečnosti. Okrádanie či už za jazdy z motorky, kedy sa ženám prechádzajúcim sa po uliciach trhajú kabelky z ramien alebo klasické vreckové krádeže v preplnených suvenír shopoch, sú tam totiž úplne bežné.

Moje TOP zastávky, kde ma už po druhom víkende v meste aj poznali po mene Vám prinášam v tomto liste:

Mestu vládnu tuk tuky a motorky, celé mesto sa ale dá v pohode prejsť pešo

The Gelato Co. Restaurant

• geniálna eňo ňuňo zmrzlina, ktorej výrobu môžete sledovať priamo za sklenenou stenou kuchyne 

• ak som spomínala ceny tak tu prišiel prvý šok 1,40 eur (36 kč) /kopček

Sister Srey Cafe

• taká ta hipsterska kaviarnička, ktorú by ste čakali možno v centre Berlína alebo na Vinohradoch v Prahe, ale v Kambodži? Geniálne miesto :)

The Little Red Fox Espresso

• v líške som bola na raňajky a omeleta bola skvelá, chutila výborne ale aby aj nie za šialené 4 eurá

• krásne obrazy a dekorácie všade po stenách a nádych western kultúry

The Hive

• geniálne miesto mimo rušnej časti centra

• pre mňa oáza vhodná na čítanie knižky a omňomňom food porn zážitku nad čerstvým džúsom a zeleninovými závitkami

Brewpub

• ak hľadáte miesto kam na dobré pivko/drink a trošku sa socializovať tak jedine do Brew pubu

• my sme vychytali aj večer s miestnou kapelou a hneď bolo veselšie :)

Okrem vysedávania v kaviarňach som lietala po marketoch, ktoré moji pravidelní čitatelia vedia, že sú pre mňa ako závislosť. V Siam Reap su hneď dva veľké markety a to tzv. Old Market a potom Center Market. Oba sú viac menej o tom istom a to oblečenie, knihy, suveníry, topánky no a potom jedna časť s jedlom akože čerstvá zelenina, ovocie, ryža na kilá, mäso a podobne. Za zážitok stojí sa tam ísť minimálne pozrieť a nasávať atmosféru, ale kľudne si aj nakúpiť. Ja som si kupovala do zásoby ovocie zeleninu a keďže som citlivka citlivá, tak ma tam zlomil jeden pán svojim príbehom. Pán asi vo veku mojich rodičov, ktorý mal stánok s knihami mi vyrozpával svoj príbeh ako počas vojny prišiel o obe nohy našliapnutím na mínu. V nemocnici sa prebral po niekoľkých dňoch a keď zistil v akom je stave prosil personál o to, aby ho zabili. Dnes ubehli už roky od tejto udalosti, pán ma za ženu zdravotnú sestričku z tej nemocnice v ktorej ho dávali dokopy, má s ňou dve krásne deti a živí sa predajom kníh na markete. Husiu kožu mám dodnes keď si na neho spomeniem a ako prejav podpory som od neho nakúpila plnú tašku kníh. V každej z kníh je vložená životná message s jeho príbehom (fotkami celej rodiny) a povzbudením do života každého z nás. Aj toto je Siam Reap. :)

No a ak máte chuť na prechádzku a vychodiť plné bruško dobrôt, odporúčam strihnúť si to k rieke a prejsť sa až ku King Sihanouk Palace, kde cestou natrafíte aj na miestnu poštu a môžete poslať pohľadnice domov. Moje síce dorazili až po 2 mesiacoch, ale predsa došli a to je hlavné.

Center Market

Na čo si v Siam Reap dávať pozor

Cenové zdieranie: V momente ak miestni zbadajú, že ste turisti na výlete a pravdepodobne máte peniaze budú sa snažiť Vás trošku finančne pozdierať. Prvá vec je, že sa v Siam Reap platí USD, ale vydávajú Vám v ich lokálnej mene. Dobre si teda spočítajte koľko Vám vždy vrátia. Nezabudnite, že ste pre nich ako človek s bielou pokožkou na dovolenke v Ázii len pokladnička plná peňazí, pozor teda aj na double pricing čo znamená iná cena miestnemu a iná Vám. 

Krádeže: Ako som už vyššie spomínala v Kambodži sa kradne. Čo je pre Vás drobný peniaz, je pre nich obživa na týždeň pre celú rodinu, takže nechcem povedať že tie krádeže chápem, ale vedia prečo to robia. Veľký pozor na kabelky! Vždy nosiť crossbody cez celé telo, zbytočne neprovokovať drahými značkami tašiek a nenosiť so sebou v žiadnom prípade veľkú hotovosť a doklady. Na vreckárov (väčšinou sú to malé deti) pozor najmä v preplnených obchodoch a na trhoch.

Túlavé psy: V Ázii nič výnimočné no predsa len pozor na ne. Sú hladné a niekedy nie úplne priateľské. S nemocnicou v Kambodži vďaka Bohu skúsenosť nemám (aj keď som mala na mále), no ani Vám by som to nepriala.

Tráviace ťažkosti: Tak ako ma všetka pliaga s tráviacimi ťažkosťami obišla v Thajsku počas celého pobytu tam, tak som si svoju daň za to vybrala v Kambodži. Za celé tri týždne stravovania sa v sirotinci, kde sa varilo na otvorenom ohni a suroviny sa neskladovali v chlade ani nič podobné, som bola v poriadku. No posledný večer v Kambodži sme sa ako skupina vybrali na večeru a drink do mesta do super hyper krásnej reštaurácie, kde som si dala pizzu a pohár vína a po tom to prišlo! Otrava prvého stupňa a dvojdňový stav, že snáď zomieram kedy som v sebe neudržala ani vodu. Neprajem nikdy nikomu!  

The world is a book. People who dont travel only get to read one page! Moje motto a nápis v miestnej knižnici :)

Siam Reap ako mestečko Vám bohato stačí pobehať za dva dni. Je to pomerne malé mesto, ja som sa napríklad pohybovala vždy len pešo a prešla som ho skrz naskrz niekoľko krát. S angličtinou sa dohovoríte všade a lokálci vedia, že turizmus je ich hlavný zdroj príjmov, takže sa snažia čo im sily stačia. Vymoženosti ako lekárne, bankomaty, zmenárne, supermarkety sú na každom kroku, takže aj vyspelosť mesta hodnotím slušne a nemusíte sa báť, že by Vám v meste niečo chýbalo. Ľudia sú skvelí a priateľskí, stojí za to sa s nimi dať sem tam do reči a vypočuť si ich nie vždy pozitívne osudy. Pochopíte ako dobre sa vy vlastne v tom živote máte. 

Moja jediná fotka, keďže som sa flákala väčšinou sama a nemal ma kto fotiť

Pôvodne som chcela Siam Reap a návštevu v Angkor Watu spojiť do jedneho príspevku, ale keďže mi tie príspevky potom prídu dlhé ako romány rozdelím Vám to. Angkor Wat teda už čoskoro na blogu. 

Krásny deň prajem!

S láskou,

J.

Good morning teacher Juli!

Dodnes mi znie v hlave to ako ma deti každe ráno zborovo zdravili nacvičeným "Good morning teacher Juli!", ten tón ich hlasov snáď už nikdy nedostanem z hlavy. :)
V dnešnom príspevku by som Vám chcela napísať o mojom kambodžskom stravovaní a tiež o spôsobe výuky, ktorý sme si po pár dňoch spolu s deťmi celkom slušne zabehali. Musím ale zdôrazniť, že nemám žiadne pedagogické vzdelanie, no u detí skôr šlo o to, aby sa im niekto venoval a komunikoval s nimi v angličtine. A na to som ja, hyperaktívna teacher Juli bola ideálna.  

Nemohla som si pomôcť, ale každé jedno mrňatko som si musela vkuse mojkať

Najväčší expert na srandu a na to ako sa zabaviť aj s okuliarmi

Stravovanie

Veľa ľudí sa ma pýtalo ako som v Kambodži ako dlhoročný vegetarián prežila a práve preto by som Vám chcela lokálnu stravu vychváliť do nebies! Už som určite spomínala, že ja a thajská kuchyňa sme si naozaj nesadli a tak som v Thajsku chudla kilo za kilom, až som na konci pobytu v Bangkoku bola v mínuse 6kg. No a v Kambodži som len niekde medzi rečou spomenula ešte na začiatku pobytu pánovi Sokovi, že som už roky vegetarián a od toho momentu som mala 3x denne podávané veggie jedlo na úrovni ako z najviac hipsterskej reštaurácie v Prahe! V poplatku 10 USD, ktorý som im platila za izbu na deň som mala zahrnuté aj jedlo 3x denne a pitnú balenú vodu (slovo balenú je tu podstatné, všade v reštikách sa totiž predávala pitná voda, ktorá ale vôbec pitná nebola a tak si turisti len podávali kľučku na dverách lokálnych nemocníc). Raňajky a večeru som mala vždy dovážanú do školy, jedli sme tak spoločne s ostatnými učiteľmi a zamestnancami na dolnom poschodí domčeka v jedálni. Obedovala som každý deň okrem víkendov spolu s deťmi v sirotinci. 
Každý deň nám vyvárali  dve miestne tetušky v sirotinci na otvorenom ohni normálne drevo, oheň, kotlík spoločný pre všetkých a žiadna chladnička, sporák, mikrovlnka, denko, osem druhov nožov a iné vymoženosti. Na to zabudnite...proste naozaj všetky moderné pomôcky kuchyne osekané na úplné minimum. Základom bola vždy pochopiteľne ryža a k tomu mi tetušky robili rôzne druhy zeleniny, omáčky, klíčky, sem tam zemiaky na kari, zeleninové šaláty, no proste mňam! Ja som mala vždy porciu sama pre seba, no deti v sirotinci sa museli vedieť podeliť. Mali vytvorené teamy po 4 a každé dieťa malo svoju misku ryže a k tomu si 4 v teame delili jeden veľký tanier mäsa s niečim, ktorý mali položený urprostred stolovania. V podstate sme ja a deti jedli vždy rovnaké jedlo, len deti to mali s mäsom a ja bez. Pán Sok jedol väčšinou predposledný, to čo po deťoch ostalo a za ním v poradí boli už len všetky tie ich krásne psíky, ktorých bol nonstop plný dvor sirotinca.

Najstaršie deti pomáhali pri všetkých aktivitách sirotinca a kuchyňa nebola výnimkou

Slečny si spokojne obedujú a klebetia o tom, čo nové v škole (a samozrejme aj o chlapcoch :P)

My učitelia sme mali viac druhov jedál a trošku väčšie porcie, o ktoré sme sa tiež delili

Večera u nás v domčeku, ktorú nam tetušky zo sirotinca  vozili každý deň

Spôsob výuky

Asi v tom už máte trochu guláš kde a koho som učila, tak pekne po poriadku. Mali sme dve hlavné základne a to škola a sirotinec. Ja som bývala v škole a tam aj učila. Učila som denne 3 kurzy, dva ranné a jeden večerný. Koho? Deti zo všetkých okolitých dedín, ktoré žijú normálne doma s rodičmi alebo rodinou, ale sú na tom finančne tak zle, že si nemôžu dovoliť deťom platiť školu, uniformu a pomôcky. Bolo tam zopár detí, ktoré do školy aj chodili, ale vraveli mi, že angličtinu sa učia s lokálnou pani učiteľkou, ktorá ju sama úplne neovláda. Ranné kurzy som mala malé deti od úplne prďoškov 3 ročných až po takých 9-10 ročných neposedných pubertiakov. S učivom sme šli podľa dvoch kníh, pričom jedna bola písana formou hier pre deti predškolského veku a druhá už obsahovala základy gramatiky, osoby, číslovky, slovíčka ako povolania, farby, až po skladanie jednoduchých viet. Ten večerný kurz som mala naopak, s "deťmi" od 18-24, kde už boli buď študenti po strednej škole lebo dokonca pracujúci a to sme šli vysoký level gramatiky, kde som si už aj ja musel niektoré veci v rámci prípravy pred hodinou googliť (áno internet sme v škole mali lepší ako na intráku v Bangkoku a dokonca som s ním zvládla pravidelne skajpovať mamine domov)!
Deti v sirotinci zas chodili všetky poctivo do miestenj štátnej školy a pán Sok si veľmi strážil, aby mali knihy, zošity, uniformy, ranný rozvoz tuktukmi alebo na vlastných bicykloch a aby sa hlavne aj dobre učili. Angličtinu teda mali všetky deti v ich štátnej škole a s nami počas obedov už len konverzovali. Hrala som s nimi rôzne hry, čo som si googlila dopredu ale sem tam sme sa hlavne s dievčatami zakecali len tak o babských veciach a to už šlo jedna radosť. :)

Na konci každej hodiny sme si zapisovali nové slovíčka, čo sme sa v ten deň naučili. Deti mi ich na ďalší deň museli znova opakovať, čo si pamätajú :)

Ranná hodina s najmenšími bola vždy viac o hrách a základoch angličtiny

Partia učiteľov

Toto sme my počas obeda v sirotinci! Deťom sme sa venovali čo to šlo a oni nám to vrátili každou jednou minútou v podobe úsmevov, bozkov, objatí. Naše zlatíčka :)

Po mojom prílete do Kambodže a príchode do školy, som bola jediná učiteľka angličtiny a preto ma pán Sok, tak veľmi a urgentne potreboval. Okrem mňa v Sok Orphanage učil ešte Noa, chlapec z Japonska, ktorý vyučoval miestne deti japončinu. Po prvom týždni pobytu ma milo prekvapila novinka, že mi budú robiť spoločnosť v škole a aj so mnou bývať ďalšie tri slečny z Dánska. Caroline, Nanna a Maria boli partička vtipných vysmiatych kočiek, ktoré sa po strednej škole zbalili a vybrali do Ázie na tzv. "gap year", čo je pomenovanie populárne najmä v severnej Európe, keď sa mládeži ešte nechce na výšku a ani do práce. Vezmu si tak rok voľna a cestujú po svete. Hmm škoda, že v našej krajine tento zvyk nieje in! 
S babami sme sa tak začali striedať a vytvorili teamy, kto s kým ktorý kurz učil. Mne spolu s Nannou ostali malí prďoškovia každé ráno a potom až večerný kurz, pred ktorým mali baby rešpekt, kvôli zložitejšej gramatike a tak som to učila sama. Aj mojim trom dušičkám z Dánska vďačím za to, že pre mňa bola Kambodža zážitkom, akým bola. :)

Obed v sirotinci, počas ktorého má Maria sedenie u kaderníčky

Nikdy nekončiace srandy a hry, ktoré sme lovili v pamäti každá zo svojho detstva

Čas v Kambodži doslova letel a aj vďaka pestrému programu sme mali o zábavu postarané. Zatiaľ čo týždeň sme mali od pondelka do piatku výučbu a  čas medzi kurzami trávili s deťmi v sirotinci, víkendy sme si doslova užívali spoločne voľný čas. Najčastejšie sme voľné chvíle trávili v civilizácii v meste Siam Reap alebo sme ukecali pána Soka, aby nás zobral ako sprievodca na výlet do Angkor Watu. Viac zážitkov z mesta, ale aj o tom aké to bolo vstávať o 5 ráno a vyraziť na východ slnka do Angkoru Vám už rozpoviem v ďalšom príspevku.

S láskou,
J.

Kambodža, buď na mňa dobrá

Do Kambodže som priletela priamo z Bangkoku a pristála v mestečku Siam Reap. Víza som si dopredu neriešila, pretože sú on arrival priamo na letisku akurát som dostala radu mať so sebou cash v USD a 2 fotky pasového formátu. Celá nedočkavá si tento vízový cirkus pamätám len matne lebo som už v diaľke videla vykukovať mužíčka maličkej postavy v krásnych reprezentatívnych šatách s cedulkou s mojim menom. Nikdy nikde sa mi ešte nestalo, aby ma na letisku čakali s cedulkou priamo s mojim menom a asi ani vo sne by mi nenapadlo, že toto prvenstvo zažijem práve v Kambodži. Hneď, čo mi to úradníci z imigračného dovolili som si hodila na chrbát baťoh a vybrala sa za tou čarovnou cedulkou. Tam už celý vyštafírovaný (význam slova synon. slovník TU) prešľapoval z nohy na nohu pán Sok! Prvé zoznámenie skvelé, sympatie na oboch stranách prebehli a hneď mi už aj ťahal môj 15kilový baťoh a naskakovali sme do terénneho auta. Cestou z letiska som vstrebávala veľa faktorov, akože sluchovo pána Soka a inštrukcie, zrakovo okolie, cestu kam ideme a čuchovo sa snažila nerozkašlať z toľkého prachu, čo sme v aute mali. Len málo ciest v tejto časti Kambodže boli naozaj cestami ako ich my poznáme a väčšinou šlo len o také tie červeno pôdne prašné cestičky. Po pár minútach s úsmevom na perách sme dorazili na miesto. Škola!

Škola exteriér, naľavo vidíte dve plechové triedy

Škola horné poschodie interiér, naľavo dvere do mojej izbičky

A tu budeš bývať

Skúsim Vám teraz vysvetliť celé rozloženie dvoch hlavných základných táborov a to číslo jedna škola a zároveň moje bydlisko (ďalej len škola) a číslo dva sirotinec Sok Orphanage (ďalej len sirotinec). Škola je areál oplotený vysokým plotom na predmestí Siam Reap, situovaný uprostred poľa. Celá budova má dve poschodia, dolné poschodie je veľká kuchyňo-obývačka s jedálenským stolom, dvoma izbami a kúpelňou. Horné poschodie má 3 izby s vlastnými kúpelňami a jedno také posedenie na chodbe. Ja som mala izbu sama aj keď pôvodne bola 2lôžková. Mala som tam dve samostatné lôžka, veľkú skriňu, čisté voňavé povlečenie, vlastnú kúpelňu a dokonca aj klímošku a ventilátor. Hneď na začiatku som bola upozornená, že tetu upratovačku nemajú tak som sa len pousmiala, že ja som sama sebe teta upratovačka celý život, tak to hádam zvládnem.

Moj šok v dobrom a izbička hneď po prílete

Obyvatelia domu sme boli rozdelení na "hostí" (čiže ja a ďalší učitelia zo zahraničia) a potom domáci zamestnanci (pomocná sila do kuchyne, tuktuk šofér, údržbár ktorý búchal kladivom po všetkom čo nefungovalo, všetko chlapci vo veku 14-17 rokov a odchovanci sirotinca Sok Orphanage). Vonkajší areál okolo domu tvorila kuchyňa v prístavbe a tri vonkajšie triedy, kde sa deti učili. Vonkajšie triedy v zmysle má to plechovú strechu, tabuľu a štyri nožky, na ktorých strecha stojí. Tak tak nejak vyzerala naša škola, ktorá bola každý deň otvorená pre deti zo širokého okolia a v ktorej som učila dva kurzy ráno a jeden večer každý deň okrem víkendov.  

Moja ranná skupinka šikovných žiakov vo vonkajšej triede :)

Ach a moja večerná skupinka zlatíčok, ktorých som drtila najmä anglickú gramatiku. V pozadí napravo kuchyňa v prístavbe

Deti boli na fotenie zvyknuté a pózičky mali už dávno nacvičené

Pretekačky kto skôr uhádne aké slovo sa skrývalo v klasickej hre na "šibenicu"

Sirotinec Sok Orphanage

Keď som si po prvý krát predstavila, že idem do sirotinca a ešte v Kambodži, kde prišla veľká skupina detí o rodičov pri vojne som si povedala, že to ja citlivka nedám. Seriózne mňa dokážu rozplakať aj smutné scény v seriály Priatelia, takže tento čin som brala ako citovú samovraždu, ale chcela som pomôcť, tak som si vravela že sa prekonám. Už pred príjazdom mi pán Sok dal inštrukcie, čo mám deťom priniesť ak ich chcem potešiť darčekmi a hlavne ako sa ku nim správať. V sirotinci v tej dobe sám!! (áno sám muž po 30tke) vychovával vyše 30 detí vo veku od 2 do 25 rokov. Najstarší zverenec bol teda starší ako ja. 
Pán Sok sám nemal ľahké detstvo a pretĺkal sa ulicami a životom, po tom čo mu ešte ako malému Khmer Rouge vyvraždili rodinu. Po tom, čo si preskákal detstvo na ulici mal šťastie, že si našiel svoju prvú prácu v reštaurácii ako pomocná sila za približne 30 USD mesačne!!! Až raz dostal vďaka na lokálne pomery dobrej angličtine šancu urobiť si sprievodcovský kurz. Byť sprievodcom pre turistov je v Siam Reap, ktoré je len pár minút od Angkor Wat ("ôsmy div sveta") niečo ako "zlatá baňa". Začal tak sprevádzať turistov z celého sveta a privyrábať si, no najmä zbierať kontakty. A keď sa ho tak ľudia pýtali na job snov, vždy len vravel o sirotinci a o tom, že by chcel pomáhať deťom z ulice okolo ktorých precháda každý deň autom a vidí ch žobrať pri ceste. Dať im strechu nad hlavou, jedlo, vzdelanie a šancu. Tú šancu, ktorú dostal on. No a keďže ako ja stále tvrdím existujú ešte aj dobrí ľudia na tejto zemi, začali mu títo turisti prispievať korunku ku korunke, do toho vybavovať rôzne organizácie na podporu a pomáhať ako vedeli. Pán Sok si tak s hrdosťou a najväčšou silou vôle akú som kedy videla otvoril v roku 2007 sirotinec a konečne mohol začať zachraňovať deťúrence z ulice. Viac o jeho story a tiež zabookovať si sprievodckovské služby pána Soka, v prípade že by ste mali cestu do Kambodže môžete na jeho web stránke TU.
Keď som sa s ním na tému ako to funguje so "zbieraním" detí bavila povedal mi len, že sadne do auta a ide po okolí kde rozhadzuje siete. Ukecať vraj deti na to, aby mu verili a aby s ním nakoniec naozaj do sirotinca prišli je niekoľko týždňový proces. Veľa detí je bez rodičov a keď prežívajú na ulici tak alkohol a drogy nie sú ani v mladom veku výnimka. Okrem iného iný svet nepoznajú, takže ukecať ich na teplé jedlo a strechu nad hlavou je doslova bojovka na pevné nervy. Vravel mi tiež, že oblasti ako sú Siam Reap sú na tom ešte celkom fajn, pretože detí si vyžobrú od turistov alebo niečo pod zub nájdu v odpadkoch z reštaurácií, ale že čím viac do vnútrozemia, tým je to vyšší level chudoby. Dokonca mi rozprával o príbehoch kedy, ho príbuzní alebo dokonca aj rodičia osobne prosili, aby si od nich deti vzal lebo oni im do života nemôžu dať absolutne nič...od základnych potrieb ako jedlo, teplo, vzdelanie, detstvo,...no nič. (Teraz je priestor na to, aby ste okamžite šli a dali pusu svojim rodičom za to čo v živote máte!)

Spomínané červeno pôdne cestičky, verte mi že od tohto prachu som mala po 3 týždnočh špinavé ešte aj spodné prádlo, no pračka sa s tým ľahko popasovala

Nekonečné hry s deťmi v sirotinci počas obedňajších prestávok, tu konkrétne prišli na návštevu 2 japonské stredoškoláčky (na fotke v kolbúku a šiltovke)

Ako to v sirotinci vyzeralo

Predstavte si dvojposchodový dom, horné poschodie s dvoma izbami pre dievčatá všetkých vekových kategórii a dolné poschodi s troma izbami pre chlapcov. Každé poschodie vlastná kúpelňa a zariadenie izieb proste co dúm dal. No a že či mal každý vlastnú posteľ? Ha! Tak tento bol dobrý! :) Spali pokope kľudne aj skupinka na spojených matracoch s tým, že o najmenších drobcov sa od kŕmenia cez prebaľovanie starali najstaršie dievčatá a mali ich pri sebe aj v noci.
Sirotinec bol od  našej školy vzdialený asi 15 minút tuk tukom a ja som tam tak každý deň dochádzala za deťmi hrať sa v okne, ktoré som mala medzi rannými dvoma kurzami a tým večerným. Deti zo sirotinca chodia do školy na smeny, čiže buď majú školu ráno alebo večer a medzi tým sú doma a hrajú sa a  hlavne obedujú, pretože niečo ako školská jedáleň neexistuje. Ja som teda bola ich hlavná činnosť počas tejto obedňajšej pauzy a hrali sme rôzne hry, súťaže, športovali a potom si každý deň dali spoločný obed. 

Najstaršie dievčatá klebetia čo bolo v škole a obedujú na dvore pred sirotincom

Jedna z chlapčenských izieb 

Deti zo Sok Orphanage v uniformách, zapózovali mi tesne po tom čo prišli domov zo školy a ja už som ich nedočkavá čakala

Ich najlepší kamarát a človek s tak veľkým srdcom, že to si ani neviete predstaviť

Pán Sok :)

Dúfam, že už máte trošku jasno v tom kde som bola a ako dobre som sa v tej Kambodži vlastne mala. Deň za dňom mi tam čas utekal a každá chvíľa s deťmi bola pre mňa špeciálna. V ďalšom príspevku by som Vám chcela povedať viac o tom, čo sme každý deň jedli a tiež o tom ako a čo som ja, človek s nie pedagogickým vzdelaním vôbec učila. Tiež by som Vás chcela trošku namotivovať, aby ste sa zamysleli, či by ste nechceli ísť do Kambodže za dobrovoľníctvom aj vy?! Skúste mrknúť na web Sok Orphanage sirotinca a ak by ste mali nejaké otázky kľudne ma kontaktujte. :)
Odkaz na web TU.

Krásny piatok!
S láskou,
J.

Dobrodružstvo Kambodža začína

Ako už všetci moji čitatelia viete, som doma. Doma v Európe, kde každý deň zápasim so zimou, okrem toho si plním povinnosti ohľadom školy (ja vs. škola na skúšky 2:0) a pendlujem medzi Košicami a Prahou. O mojich domácich radostiach a malilinkatých starostiach som písala v minulom článku, tak ak ste to zameškali mrknite TU. 

Dnes sa budem bližšie venovať miestu na svete, ktoré mi dalo toľko čo mi nedala žiadna škola, prednáška, kurz a ani náučná literátúra. Miesto, kde som pochopila, aké veľké šťastie je pochádzať z civilizovanej krajiny a čo som do vienka dostala vďaka tomu, komu a kde som sa narodila. Miesto, kde je voda vzácna, za gramotnosť sa platí a kde som mala chuť dať aj to posledné, čo som so sebou práve mala krásnym detským dušičkám, ktoré nemali toľko šťastia a vyrastali bohužiaľ bez rodičov. Kambodža. Moja milovaná Kambodža!

Budem sa veľmi snažiť tento post písať čo najviac autenticky a tak, aby ste sa vcítili do mojej kože a prežili si to čo som prežila ja, keď som sa minulý rok rozhodla odísť na 3 týždne učiť angličtinu do sirotinca v jednej z najchudobnejších zemí sveta. Pôvodne som si myslela, že to všetko vstrebám do jedného príspevku, no to ani náhodou. Takže Vám to budem kúskovať pekne postupne.

Najväčšia pýcha Siam Reap je jeden z piatich divov sveta Angkor Wat

Pure happiness, najkrajšia radosť akú som kedy videla je radosť z maličkostí! 

Časť prvá

Ako to všetko začalo

Bol Apríl 2015 keď som už bola v Bangkoku ako doma, mala za sebou prvé výlety a rozkukávala som sa kam by som mohla ísť spáchať nejaké dobro a vrátiť tak Ázii to, čo všetko mi už dala. Myslím, že to má veľa z nás tak, že až sa blížia Vaše narodeniny (špeciálne tie okrúhle) tak začnete rozmýšlať kde, ako a s kým by ste ich chceli stráviť... 

Tak nejak sa blížili aj moje 25. narodeniny (slávim 1.5. a som v znamení býka) a ja som v tom už mala jasno. Vedela som, že ich chcem stráviť špeciálne a tak, aby som na ne už nikdy v živote nezabudla! A teraz nemám na mysli opiť sa do nemoty v košickom klube a ráno s opicou a bolehlavom spomínať, kde a čo som robila. Mála som skôr na mysli niečo také, čo si budem pamätáť navždy.

Riešila som to s viacerými kamarátmi a radila sa, čo a kam až som sa zrazu zverila s týmto nápadom dobročinnosti kamarátke Jane, žijúcej už nejaký ten rok v Singaure a tá ma behom pár minút zahltila informáciami o Kambodži. Vraj je tam blízko mestečka Siam Reap sirotinec, ktorý ona sama podporuje a navštevuje čo jej to prostriedky a čas dovolia a teda ani to netrvalo dlho a behom pár minút už som mala ich web a kontakt na nejakého pána Soka. Po pár správach na FB, čo sme si hneď po zoznámení sa s pánom Sokom vymenili mi bolo jasné, že tento človek je výnimočný a že ak niekomu chcem pomôcť, tak je to on!

Moje malé ňuňu, najviac mojkacie mojkadlo :) 

Hovorí sa, že oči sú okno do duše?! Ja vidím čištú lásku 

Juliana, please come!

Komunikácia s pánom Sokom bola len cez FB a z jeho nie úplne dobrého písomneho prejavu v angličtine som niektoré organizačné detaily úplne nechápala. Jasne mi, ale deň čo deň vypisoval, aby som proste už len dorazila a že on mi všetko vysvetlí, postára sa a ukáže na mieste, pretože učiteľa angličtiny na to obdobie potrebuje pre deti viac ako soľ. Oukej tak si vravím idem predsa len z Thajska len tutok vedľa cez hranice, Kambodža zas už nieje taká neznáma a mamka ma možno ani nezabije, keď jej o tomto výlete poviem až po tom, čo sa z Kambodže vrátim! Nakoniec sa celá moja família zachovali ako ozajstní hrdinovia, keď mi letenky z Bangkoku a ubytko v Kambodži vyskladali z ich peňazí ako darček na moje 25. narodeniny. Proste moja rodina je najviac a vedia, že ak niečo chcem pôjdem za tým aj cez mŕtvoly, tak mi to aspoň mohli podarovať oni na narodeniny a potešiť ma. (ĎAKUJEM! :)) Po tom, čo som si vybavila voľno v škole (áno zameškala som pár lekcií, ale svet sa nezrútil) a spojila to ešte s ďalšími sviatkami, čo sa v Thajsku práve slavili som vyskladala neuveriteľných 18 dní! Letenky kúpené, ubytko u pána Soka v škole rezervované, nákupný zoznam hračiek a školských pomôcok pre detičky spísaný a mne neostávalo nič iné len začať odrátavať dni do odchodu. 

Nákupný zoznam obsahoval

• písacie potreby (farbičky, perá, fixky)
• zošity (čisté, linajkované, skicáre)
• omaľovánky a plastelínu pre najmenších
• čačky pre slečny (veci do vlasov, sponky, gumky, laky na nechty, očné tiene, lesky na pery)
• gumičky (taká ta hra, čo u nás fičala snáď pár rokov dozadu ako s z malých farebných gumičiek vyrábali rôzne zvieratka, náramky, atď,...)
• hulá kruhy, lopty
• kriedu na chodník a švihadlá, ktoré mali najväčší úspech a ja som oprášila repertoár všetkých hier z detstva

Spomínané darčeky sme museli hneď otestovať a tak sme otvorili kozmetický salón

Moja našikovnejšia kaderníčka

Testovali sa aj švihadlá a ja som zistila, že kondične nič nedávam oproti týmto malým klbkám energie

Nákupný zoznam som konzultovala s pánom Sokom, ale aj s kamarátkou Janou, ktorá mi o tomto mieste povedala a ktorej sa chcem za to všetko ešte raz poďakovať! Obaja sa zhodli na tom, že jediné čo deti potrebujú su nejaké drobné poklady pre nich, v zmysle čo im žiadna charita a ani organizácie, ktoré ich podporuju nedajú, pretože jedlo a šaty majú práve od nich. 
Na mieste mi dokonca pán Sok rozprával jeden príbeh, ktorý ma tak dojal, že sa s Vami o neho podelím. Rozprával mi, že má organizácie a rôzne charity, od ktorých dostáva na prídel v pravidelných dávkach ryžu a základné suroviny pre jeho deti a že je to pre neho istota, o ktorej vie, že mu nakŕmi tie hladné krky. No a že sa sem tam stane, že sa im niečo zvýši a ostane navyše a do toho dorazí nová zásielka a on má tak viac ako potrebuje. Tak som ešte stále netušila kam smeruje a čakala, čo z neho vypadne. No a tak pokračoval, že v okolí Siam Reap pozná snáď všetky sirotince a vie kde je aká situácia a že, existuje jeden sirotinec kde sú umiestnené len tie deti, ktoré prišli pri rôznych hrách alebo proste nedopatrením o nohu/nohy tým, že šliapli na stále aktívnu mínu, ktorých je btw Kambodža aj v dnešnej dobe ešte plná. Takže aby tej pliagy, čo tieto deti postihla nebolo málo (väčšina sú siroty alebo sa ich rodičia po tom, čo sa im deti zmrzačili vzdali), sú ešte okrem iného aj handikepované a život sa s nimi vášne nemazlí. To už som mala slzy na krajíčku a on rozprával ďalej. Až sme sa dostali k tomu, že tieto deti a tento sirotinec nemajú kontakty ako má on, nemajú webovú stránku, nemajú toľko jedla ako jeho deti a tak im vždy keď má on niečo navyše (pojem "mať niečo navyše" v spojení so sirotincom je pre mňa jeden z najväčších životných paradoxov) im to zanesie osobne!!! No a tak som tam stála, išla si oči vyplakať a následne sa šla sama na pár hodín zamyslieť nad mojím životom. Tomu hovorím presne tá chvíľa, keď sa mi zmenili životné hodnoty. 

Darčeky som dostávala denne a ten najkrajší bola prítomnosť drobcov

Tak a tu niekde by som chcela ukončiť dnešný príspevok a poprosiť Vás, aby ste si bez srandy vážili čo máte. Každý máme iný osud, rodinu, zázemie, prácu, všetky faktory čo na nás vplývaju, ale verte mi že sa stále máme dobre! Viac ako dobre. Tak si to prosím vážte a myslite na to, že na druhom konci sveta ľudia nemajú ani na pitnú vodu a napriek tomu sú šťastní! Ďakujem :) 

V ďalšej časti série príspevkov z pobytu v Kambodži Vám budem opisovať moje prvé pocity a postrehy hneď po prílete a tiež v akých podmienkach som bývala a ako vyzerala naša škola.

S láskou,

J.