10 šokujúcich zvykov života na Sumatre, ktoré Ťa zaručene vyvedú z tvojej comfort zone

Dnes by som Vám chela predstaviť 10 vecí, ktoré som sa počas prvých týždňov života na Sumatre naučila a ktoré ma v začiatkoch riadne šokovali a miestami aj vyviedli z miery. Ide prevažne o činnosti a zvyky každodenného života, zabehané z našich "western" tradícií, ktoré som roky vykonávala úplne automaticky. Nikdy som sa nepozastavila nad tým, že by sa to niekde v inej časti sveta mohlo robiť úplne odlišne. Dokonca ani počas mojich ciest po JV Ázii som sa nestretla s toľkými odlišnosťami ako tu na Sumatre. Zoznam je písaný postupne od najmenej šokujúcich vecí až po tie pre mňa neznesiteľné!

Sumatra v plnej paráde! Výhľad z okna po rannom prebudení :)

1. Elektrina, tečúca voda a internet

Trio bez ktorého snáď ani najchudobnejšia dedinka na konci východného Slovenska dnes už nedokáže exstovať. Na Sumatre úplna normálka, pri ktorej ak nefunguje elektrina automaticky nefunguje ani voda. Na to, že nám tu každý deň nejde minimálne jedno zo spomenutých som si už aj celkom zvykla. Na čo si ale tažšie zvykám, je dopredu myslieť na potrebu mať doma odchytanú vodu vo vedre a nabité všetky moje elektro závislosti. 

Môj názor : Dá sa bez toho krásne žiť. 

2. Pozdrav

V prípade, že sa zdravíte s človekom ktorý je od Vás starší, tak podávate ruku vy ako prvý. Po potrasení rukou, stále držíte tu jeho a priložíte si ruku tej staršej osoby k svojmu čelu a mierne sa ukloníte. Po úklone jeho ruku pustíte a priložite si tú svoju na hruď do oblasti ako je srdce. Je to prejav hlbokej úcty a požehnania o ktoré tú danú staršiu osobu týmto pozdravom žiadáte. Zdravia sa tak napríklad všetky deti z nášho Art Centra s našou “mamkou” Ibu Ade. Ona im týmto dáva požehnanie, aby sa im darilo.

Môj názor : ÁNO! Zdravím sa tak a príde mi to krásny prejav úcty. :)

Pozdrav staršieho človeka

3. Príbor

Pri servírovaní akéhokoľvek jedla sa príbor nepoužíva a jedlo sa je rukami. Po jedle sa ruky umyjú v miske so studenou vodou, ktorá je väčšinou už dopredu pripravená na stole. Stále som si na to úplne nezvykla a jesť napríklad ryžu rukami mi trvá aj polhodinu a po jedle sa potrebujem minimálne osprchovať, pretože som špinavá až za ušami. 

Môj názor : Trénujem! Každým dňom sa zlepšujem a jesť rukami mi ide zo dňa na deň lepšie.

Servírovania obeda na banánovom liste a konzumácia rukami

4. Ryža

Ryža je základom jedálnička a podáva sa ako u nás chlieb ku všetkému. Je jedno koľko je práve hodín a aké jedlo sa servíruje, ryža musí byť vždy na stole. Domácnosť bez rýžovaru v kuchyni neexistuje! Rýža sa podáva ako príloha aj k cestovinám. :D

Môj názor : Stále jej nemám dosť, akurát ak sa Vám bude zdať, že mám na fotkách čoraz šikmejšie oči, budete vedieť prečo!

Náš obed pre 12 ľudí, všímnite si pomer ryže a ostatného jedla :D

5. Súhlas

Všade po svete  sa súhlas spojený s kývaním hlavou odohráva trošku inak. Tu je to podobné ako u nás takže áno je mávania zhora dole a nie sprava doľava. Jediný rozdiel je ale v tom, že ak Vám niekto niečo odkýve akože áno neznamená to, že súhlasí, ale len že Vás počul a rozumel Vám. Aj na základe toho, potom vznikajú celkom vtipné situácie kedy si vy myslíte, že ste sa na niečom dohodli, no druhá strana to úplne tak nebrala.

Môj názor : Pýtam sa stále dookola a overujem všetkými spôsobmi otázok aké mi práve napadajú, či sme si rozumeli a všetko platí.

6. Premávka

Po toľkých mesiacich v Ázii ma už čakanie v kolónach vôbec neobťažuje, ale viem si predstaviť aký šok to tu bol pre spolužiakov z Európy a Pacifiku. Čo je tu výrazne odlišné oproti napríklad Bali alebo Bangkoku, je agresivita za volantom. Vodiči trúbia, nadávajú, sťahujú okienka a pľujú na seba a to presne sú hlavné dôvody, prečo som ja ešte za volant na Sumatre nesadla.

Môj názor : Všetkým vodičom by som najradšej odkázala: "Take it easy a hlave no stress!"

Výhľad z okna a premávka počas objednajšej prestávky

7. Čas

Čas je veľmi relatívny pojem a je to len akási informácia, s ktorou sa nijak extra nenarába ďalej. Ak si s Vami niekto dohodne stretnutie na 7 a príde pred 8, tak Vás má pravdepodobne veľmi rád. :D Čakanie sa stalo mojou najčastejšou činnosťou a denne čakám minimálne 3-4 hodiny niekde, na niečo, niekoho. Hodinky som prvý den založila na spodok kufra a tam aj odpočívajú dodnes.

Môj názor : Bez knihy a hudby nikam nejdem, pretože to je jediný liek ako si spríjemniť čakanie.

Doslova a do písmena WHO CARES!

8. Ochlpenie

Téma možno viac vhodná pre ženy, ale aj muži by si to mali prečítať a vážiť si ako sa my žienky o seba doma staráme! Tu je totiž predstava holenia a depilácie ochlpenia (akéhokoľvek) u žien nepredstaviteľná! Dodnes mám úsmev na tvári keď si spomeniem ako sme 14 dní hľadali so spolužiačkou z Grécka salón, kde by nám vydepilovali nohy. Tie ich prekvapené tváričky keď sme povedali čo chceme. :D Ženy s pár cm chlpami na nohách sú teda úplna normálka. :)

Môj názor : Niesom medveď Grizzly, takže Sumatra (ne)Sumatra v tejto veci si asi nepotykáme. :)

9. Toaletný papier

Toaletný papier je celkovo alfa omega pre nás “western” ľudí. Na Sumatre ho ale hľadať v obchode budete úplne zbytočne, pretože ho tu lokálni ľudia vôbec nepouživajú. Po potrebe vykonanej do tzv. “našlapovacieho záchoda (diera v zemi) ” sa len jednoducho umyjú a opláchnu. Pre mňa veľmi citlivá a nechutná téma, no a nech bojujem akokoľvek, asi si na toto nikdy nezvyknem.

Môj názor : Určite nie! Bez tašky plnej servítok sa nikam z domu ani nepohnem. :)

Bežný pohľad po príchode na WC

10. Mačacie chvosty

Som psí človek a spoločnosť mačiek nevyhľadávam, no je mi ich tu úprimne ľúto. Na Sumatre je totiž zvykom (ako vo veľa častiach Ázie) mačkám už pri narodení strihať chvosty. Po uliciach teda pobehujú stovky túlavych, ale aj domácich mačiek s krátkymi chvostíkmi.

Môj názor : Zakázať okamžite! OKAMŽITE!

Chúďa malé bezchvosté :/

Som prispôsobivý človek a posledný rok a pol som ja ten prisťahovalec v rôznych kútoch sveta, takže sa vždy snažím aklimatizovať a prispôsobiť miestu, kde práve žijem. Niektoré miesta a zvyky ma milo prekvapili a zmenu som s úsmevom uvítala. Na Sumatre sa mi v začiatkoch bojovalo tažšie, no dnes si už viem skoro so všetkým poradiť po svojom a len málokedy ma niečo prekvapí. Zoznam, ktorý som Vám napísala je len malinké percento toho ako inak sa dá žiť a napriek tomu usmievať každý deň na tento nádherný svet! Pretože, ak ma niečo Indonézia naučila tak je to skromnosť, vďačnosť za to čo mám a 24 hodín denne úsmev na perách. Indonézia som do teba!

Krásny štvrtok!

Juli :)

Fashion Show- 3km pochod, litre potu a úsmev stále drží

Niečo veľké sa chystalo a nám to bolo jasné už zo všetkých plagátov rozvešaných našim momentálnym domovom, mestom Padang. Plagáty a billboardy oznamujúce príchod najväčšej Fashion Carneval Show v roku! Veľmi som chcela byť súčasťou toho a preto v momente, keď nám naša “mamka” Ibu Ade oznámila, že nás nasledujúci deň nastajlujú do lokálnych šiat a pojdeme s pochodom mestom kričala som od šťastia. Prípravy zabrali asi hodinu a pol a takto nejako vyzerala moja premena z Juli na Šeherezádu:

Hodina a pol práce a je zo mňa princezná

Moja šikovná stajlistka Panda

Chlacom som trochu závidela, že ich prípravy trvali snáď len 10 minút a najdlhšia časť toho, bolo uviazanie šatky na hlavu. Na nás sa dievčatá z Art Centra pri stajlovaní riadne vytrápili. Myslím, že najťažší oriešok bol make up pre spolužiačky z Pacifiku, ktoré maju snedú pokožku a preto sa vrstvy bieleho púdru nanašali po kilách. Oblečené sme mali ručne šité šaty, z hrubších zamatových materiálov zdobených korálkami a trblietkami a spodná časť kostýmu bol okolo pása uviazaný sarong. Šila ich pani, ktorá ma mini továrničku tu v Padangu a špecializuje sa na tieto sviatočné kúsky oblečenia. Šatky na hlavách sme si zdobili my samé na hodinách ručných prác a šitia. 

S babami pokope

V momente keď sme už všetci vyzerali ako praví obyvatelia Padangu, sme sa presunuli na hlavné námestie na pláži, kde sa konalo otvorenie Fashion Show. Patrične nás tam všetkých privítali a ja som sa hneď presúvala do davu fotiť ostatné módne výstrelky. Vyspovedala som tam aj jednu slečnu, ktorá sa mi sťažovala že má na sebe kostým už dve hodiny a jeho váha je 9 kíl, takže chrbtica plače každou minútou viac a viac. Po otvorení sme sa stali súčasťou pochodu mestom, ktorý mal v celkovej dĺžke niečo cez 3km. Počas pochodu sme mali hlavnu úlohu usmievať sa, mávať a fotiť! Davy ľudí postávali pri ceste a to ste teda mali počuť ten krik a pískot keď sme chodili okolo. Najmä deti nezvyknuté na “bulé” (cudzinec) kričali a nechápali, čo tam v tom ich mestečku robíme. 

Och títo drobci zlatí! :)

Počas pochodu sme mali jednu povinnú zastávku pri porotcoch, kde sa každý účastník pochodu musel zastaviť, predviesť kostým a oni si hneď robili poznámky do hodnotenia. My ako vážení hostia sme hodnotení neboli, ale porota z nás bola aj tak nadšená. Z pomedzi kostýmov som mala svoju favoritku, ktorá to nakoniec nevyhrala, ale aspoň Vám pridávam jej fotku.

Číslo 7- moja favoritka krásna 

Premakané do detailov

V sprievode sa šlo aj s hrdou maminou

Paparazzi všade :)

V cieli na nás čakali všetky naše decká z Art centra s pochvalou a sladkou odmenou. Boli veľmi hrdí na to, že sme ten pochod zvládli a aj keď spotení a zničení došli všetci až do cieľa. Celá show trvala asi 5 hodín a poviem Vám, že mať na sebe po tri vrstvy oblečenia a prejsť v tom niečo cez 3km v 35 stupňových horúčavách, dá riadne zabrať. Prepotení sme boli úplne do nitky, ale ten pocit vidieť lokálnych ľudí ako nám fandia stál za to! 

Ďalší dokonalý zážitok made in Padang za nami a za seba priznávam, že sa mi toto mesto dostáva dňom čo dňom viac pod kožu! :)

Krásny deň,

Juli :)

Prežila som zemetrasenie!

Včerajší deň bol mierne náročný, pretože sme sa po dvoch odžúrovaných nociach po sebe zdreli z kože na hodinách tréningu tanca v Art Centre. Práve preto sme sa všetci po večeri stihali do izbičiek a vegetili. To, že nám nefungovala elektrina, netiekla voda a nešiel internet ma už neprekvapilo, ale to čo sa dialo vonku mi teda naháňalo celkom slušne strach. Bola búrka, vietor fúkal ako blázon a ja som až do izby počula rachot stoličiek na terase. Napriek tomu som zaspala ako mimino a zobudila sa až na jeden nie celkom príjemný sen! ZEMETRASENIE!

Mapa centra vzniku a tiež zasiahnuté oblasti

V prvom momente som si myslela, že sa mi len sníva a trvalo mi to dobrých pár sekúnd než môj mozog začal pracovať a ja som pochopila, že to nieje len nočná mora ale realita! Všetko mi to docvaklo až v momente keď mi začali padať predmety v izbe na zem a srdce sa mi rozbúšilo ako blázon.  Hlavou sa mi premietalo všetko možné od scén z filmov v ktorých radili schovať sa pod zárubňu dverí, až po nutkanie zbaliť si na rýchlo emergency balíček najpotrebnejšieho. V skutočnosti som ale ležala schúlená v posteli pritlačená k rohu miestnosti a cítila som ako sa trasiem. Celá akcia trvala asi dve minúty, počas ktorých začali viaceré spolužiačky kričať a panikariť na chodbe. To už nás všetkých naháňali rýchlo sa presunúť a schovať na prízemí, do tzv. safe zóny. V prípade zemetrasení tu totiž majú osvedčené, že po prvom slabšom väčšinou chodí po pár minútach druhé silnejšie. Snažili sme sa ukľudniť, ale nohy sa mi aj napriek tomu, že som sedela na zemi triasli a dievčata stále vyplakávali. Čakali sme asi 20 minút, druhá vlna neprišla a tak nás rozpustili späť do izieb. Škody na budove niesú žiadne, niečo sa porozbíjalo ale hlavné je že sme všetci v poriadku. Sumatra je tiež v ohrozenej zóne čo sa tsunami týka a práve zemetrasenie je jedným z možných spúšťačov, takže sme všetci neskutočne šťastní, že toto zemetrasenie neprivolalo tsunami! 

Zopár faktov o zemetrasení 

Čas vzniku: 5:56 ráno miestneho času

Dĺžka trvania: 2 minúty

Sila: 6.5 Richterovej stupnice

Hĺbka: 50km

Počet obetí: 0

Počet zemetrasení v Padangu za posledný rok: 25

Z toto najsilnejšie: presne pred 3 mesiacmi v tento deň, 2.3.2016 o sile 7.8 Richterovej stupnice

Historicky sa práve na západnej Sumatre datuje jedno z najsilnejších a najviac tragických zemetrasení v Indonézii z roku 2004, kedy bolo zemetrasenie o sile 9.1 Richterovej stupnice a zabilo približne 228 tisíc ľudí. 

Graf rôznych levelov zemetrasenia

Tak ako sa vraví, všetko je raz po prvý krát ale ja za seba môžem povedať, že zážitky tohto typu by som už radšej vynechala! Ešte teraz sa mi trasú nohy a som rada, že sme z toho vyviazli bez akýchkoľvek zranení. Hneď po zemetrasení nás prišiel skontrolovať aj major štvrte Padangu, v ktorej bývame a ubezpečil sa, že sme všetci v poriadku. Týmto príspevkom znova apelujem na to, aby ste si najmä doma vážili to v akej bezpečnej časti planéty žijete a že sa Vám tieto zlé “sny” nedejú 25x do roka. :)

Prajem Vám krajší štart do nového dňa ako som mala ja!

Juli :)

Ako som prežívala kultúrny šok po príchode na Sumatru

Do Padangu sme prileteli z Jakarty pomerne neskoro večer. Nič to ale nemenilo na veci, že sme sa ešte v lietadle všetci prezliekali do formálnych šiat, pretože nás na letisku mala vítať celá oficiálna skupinka ľudí na čele s pani manželkou guvernéra Padangu. Čakala som od toho asi hocičo ale nie, že nás tam bude nedočkavo vyzerať okolo 40 ľudí! Väčšina z nich boli tanečníci a decká z nášho Art Centra Padang, takže nás privítali spevom a tancom hneď po tom, čo nám na krk zavesili batikované ručne vyrábané šatky ako pozornosť. Niečo tak krásne, silné a úprimné ako nadšenie týchto lokálnych ľudí z toho, že sme k ním prileteli som už dlho nezažila. V nemom úžase sme tam stáli všetci 12 statoční a až po chvíľke čo sme vytriezveli z toho šoku na nás doľahli emócie!

Fotiť fotiť sa a fotiť sa! Vždy všade a s každým. Aj to je náplň našej práce v Padangu :)

S krásnou nevestičkou na miestnej moslimskej svadbe

Prvý večer sme strávili s miestnou “high society”, pretože nás hostila pani manželka guvernéra. Hneď po večeri sme sa úplne vyšťavení a unavení konečne presunuli do nášho budúceho domova. No a poviem Vám, že po týždni strávenom rozmaznávaním nás v Jakarte a následne večeri s lokálnou smotánkou bol príchod na toto ubytovanie ako facka! 

Homestay Monna Padang

Sama sebe som sľúbila, že pre dobro veci nebudem o ubytovaní a o tom ako sa tu žije hovoriť a písať na blog minimálne dva týždne. Potrebovala som to všetko vstrebať, aklimatizovať sa a začať tu brať veľa vecí s nadhľadom. Ak by som Vám popísala moje pocity za prvé tri dni bolo by to čosi ako:

• som snáď jediná beloška na tomto ostrove alebo prečo si ma všetci len fotia??!!
• na splachovací záchod zabudni, pekne šup na “našlapovačky” 
• sprcha?! a to je čo zas čo za výmysel? 
• áno o internete sme tu už počuli, písali o ňom raz v novinách
• si sa zbláznila, že ideš von len v tielku keď je 36 stupňov??!!

Tak asi takto nejako bojovala moja hlava s realitou, ktorá nastala príchodom do Padangu. Na obhajobu Padangu musím uznať, že som asi riadny rozmaznanec rozmaznaný z Bali! Takže, ak mi po prvý krát niekto ukázal dámsky záchod a ja som po otvorení dverí uvidela dieru v zemi do ktorej sa potreba vykonáva a vedľa vedro s vodou, chcelo sa mi plakať. Vrátila som sa snaď sto rokov dozadu v minulosti? Na čosi ako toaletný papier alebo mydlo na ruky som sa radšej ani nepýtala, hanbila som sa povedať to nahlas. Mojim najlepším kamarátom sa teda stali rôzne dezinfekcie na ruky a vlhčené vreckovky, bez ktorých sa z domu ani nepohnem. Ďalším kultúrnym šokom bola sprcha. Sprchu tu totiž 99% domácností nemá a umývajú sa tak, že majú jedno veľké vedro plné vody a menší hrnček, ktorým tú vodú na seba lejú. 

No a o tom, že som v moslimskej zemi som samozrejme vedela, ale že bude pohoršujúce zájsť si čo len do obchodu kúpiť nanuka v tielku? Hmm okej, rešpektovať to samozrejme rešpektujem, ale zvyká sa mi ťažko. :) 

Moja komôrka :)

Naše ubytovanie je dvojposchodová budova uprostred tzv. “green zone” plnej rodinných domčekov. Ubytovanie je pre našu bezpečnosť dosť ďaleko od pobrežia v prípade možného tsunami, ktoré tu už v minulosti boli vyvolané zemetrasením. Celé druhé poschodie je naše a skladá sa zo spoločných priestorov, terasy, chodby a 14 izieb. Máme každý svoju izbu s vlastnou kúpelňou a zvyšné dve izby sú pre našich “opatrovníkov” z art centra, ktorí sú tu s nami každý deň. Izba pozostáva z king size postele, skrine, TV, klimošky a vešiaka na šaty. Kúpelňu tvorí záchod a sprchovacia hadica zavesená na stene nad záchodom, takže patríme k tomu 1% obyvateľov mesta, ktoré sa môže pochváliť sprchou. 

Ubytovanie je skromné, ale už som si zvykla a prispôsobila som si to tak, že mi nič nechýba. Snáď len denné svetlo, ktorého mám v izbe málo. Internet nám na ubytovni po mojich každodenných sťažnostiach zaviedli včera a aby ma úplne umlčali router dali priamo na stenu mojej izby. Takže som jediná, ktorá má internet dostupný v izbe, ostatné decká musia chodiť na chodbu. Dnes po dvoch týždňoch tu som už úplne aklimatizovaná a nemenila by som, ale začiatky boli teda riadne rozpačité. 

Skromné ale útulné :)

2v1 kúpelňo-záchod

Miestna kuchyňa plná chilly a smažených jedál

Po roku života na Bali pre mňa nieje indonézska kuchyňa neznáma, práve naopak ryže som sa stále neobjedla a GadoGado šalát by som mohla jesť aj 3x denne. No čo iný kraj to iný mrav! Padang ma preto aj čo sa kuchyne týka trošku prekvapil tým, ako veľmi tú milujú všetko smažené a najmä pikantné. S pikantným ja problém nemám, práve naopak vyhľadávam pikantné jedla, ale smažené tažké jedlá podávané od skorého rána niesú nič pre mňa. Preto si môj žalúdok chvíľu zvykal a teraz už seká dobrotu a trávi ako má. Samozrejme si nedávam smažené cestoviny o 7 ráno tak ako všetci lokálci, ale stále hľadám svoje cestičky na čom si tu viem pochutnať. Jedlo ktoré by som chcela vyzdvihnúť sa volá Lotek a je to zeleninový šalát s cestovinou a podobnou (viac pikantnou) arašidovou omáčkou ako sa podáva ku GadoGado. Lotek je mňamka a ja už pre Vás zháňam recept! 

Lotek podávaný s ryžovými krekrami 

Ako snack čierny čaj, smažené banány v cestičku a v banánovom liste je zabalená tzv. sticky rice (lepkavá ryža)

Ryža s cukrom a kokosom smažená a obalená v sezame

Ešte doplním informáciu čo sa týka stravovania vrámci štipendia. Na začiatku som Vám totiž avízovala, že si jedlo budeme musieť zháňať a kupovať sami z vreckového ktoré dostávame. Chybná info! Jedlo máme 3x denne zabezpečené od nášho art centra a nemusíme sa o to vôbec starať. Za chýbnú info sa ospravedlňujem, ale o tejto novinke som sa dozvedela až tu na mieste. 

Denný program

O program sa nám v centre denne starajú a pripravujú nám ho tak pestrý, že si pomaly ani nevydýchneme. Pondelok až piatok od rána do takej tretej máme hodiny v art centre a strieda sa nám po dňoch hodina tanca, hudby a bahasy (indonézskeho jazyka). Každy zo spomínaných kurzov máme 2x do týždňa. Piatky sú viac free a špeciálne piatkové poobedia trávime varením alebo ja fashion maniačka učením sa o tradičnej móde. Do toho máme každý druhý deň nejakú akciu, akože sme už boli na dvoch svadbách, fashion show, večerný market s jedlom a oblečením a podobne. Víkendy máme voľno a to buď dospávame nabitý týždeň alebo napríklad na zajtra ideme na výlet s pani manželkou guvernéra, ktorá pre nás pripravila program mimo mesta. Tak som sama zvedavá, čo sa bude diať, ale foťák a moje zvedavé očko budú pri tom! :)

Chalani z nášho art centra nám predvádzali jeden z tancov na ktorom teraz spoločne makáme 

Bebel z art centra a jej chystačky do kostýmu na vystúpenie 

Takto pekne trénujem 2x do týždňa na hodinách hudby :)

Môj celkový dojem z Padangu je zatiaľ na škále hodnotenia ako v škole niekde na dvojke! Každý deň tu prežívam chvíle, ktoré si chcem zapamätať navždy a pri ktorých si uvedomujem ako dobre sa my ľudia doma máme. Predsa len máme tečúcu PITNÚ!! vodu, elektrinu, väčšinu potravín na prežitie si vieme doma vypestovať a denne nás neohrozujú žiadne živly ako tsunami, zemetrasenia alebo erupcie sopiek. Som za túto šancu tu byť neskutočne vďačná a snažím sa to zúžitkovať čo najlepšie viem. Znova opakujem, že ak ste na mojom blogu po prvý krát a ste trošku zmetení prečo som v Padangu na Sumatre a ako som sa sem vlastne dostala tak mrknite prosím na príspevok o tom presne TU.

Moja momentka šťastková

Majte krásnu relaxačnú sobotu!

S láskou,

Juli :)

Moje tenkrát poprvé v Jakarte

Keď som minulý rok presne o tomto čase študovala v Bangkoku, na veľa mojich sťažností ohľadom šialenej dopravy a neskutočnej špiny všade naokolo mi vždy každý len vravel, hmmm a to si ešte nikdy nebola v Jakarte! Práve preto som pred príchodom do Jakarty nemala žiadne očakávania a bola som pripravená na takú horšiu verziu Bangkoku. Musím uznať, že doprava je v Jakarte naozaj tragická a nemajú tam úplne doriešenú hromadnú dopravu (žiadne metro alebo nadzemka), takže ak sa do Jakarty náhodou chystáte, pribaľte si so sebou nervy zo zlata na čakanie v kolónach. No a až na tento nedostatok mesto ako také, z toho čo som videla hodnotim veľmi kladne! Ľudia najviac zlatí a veľmi nápomocní, street food jeden TOP foodporn level no a angličtinou sa dohovoríte všade. Takže za mňa Jakarta milo prekvapila a určite nevylučujem ďalšie návštevy. 

O detailný program počas celých piatich dní sa nám postarali organizátori nášho štipendia a ja som sa posnažila Vám ho pre lepšiu predstavu spísať deň po dni. Tento príspevok je, ale viac o fotkách ako o mojich prapoviedkach, tak Vás teda srdečne pozývam na to!

Boli sme hlavná atrakcia všde kam sem sa pohli! Dve blondské z Európy s výškou 175 cm :D

Deň prvý: Ministerstvo zahraničných vecí

Na celý náš prvý deň sme mali naplánovanú návštevu Ministerstva zahraničných vecí v Jakarte a to obnášalo najmä príhovory ľudí z ministerstva a predstavenie programu Indonesian Arts and Culture Scholarship. Ja som si stihla zapísať len dvoch hlavných prednášajúcich a to Director for General Information a Director for Public Diplomacy. Vtipné, ale práve až tu v prvý deň programu sme sa vlastne dozvedeli všetky podrobné detaily toho, na čo sme sa to prihlásili a čo presne nás počas troch mesiacov čaká. Dresscode bol smart casual a lá pani učiteľka zo základnej školy, sedeli sme všetci spolu za veľkým stolom s menovkami na krku a mikrofónmi v ruke ako na nejakej porade v parlamente a ja som sa v tú chvíľu cítila veľmi dôležito! Jeden po druhom sme sa popredstavovali, zodpovedali otázky a samozrejme sa pofotili. Až v momente keď sme vychádzali z budovy ministerstva a prešli poslednou bezpečnostnou kontrolou sme si znova všetci mohli vydýchnuť a cítiť sa len ako skupinka turistov vo veľkomeste. Na večer po tomto veľmi oficiálnom programe sme mali pripravenú návštevu planetária a potom už len relax a veget. Ja som okamžite padla do postele dospávať cestu a časový posun, ktorý nie vždy dobre zvládam. 

Deň druhý: University of Indonesia

University of Indonesia! V momente, keď som v programe videla čo nás čaká v utorok, nevedela som sa už dočkať toho dňa. Na univerzitu sme dorazili skoro ráno, aby sme sa vyhli dopravným zápcham, ktorými je Jakarta pomerne slávna. Ujala sa nás jedna veľmi milá slečna, absolventka tejto univerzity a hneď ako sme sa usadili v prednáškovej sále začali nám prednášať profesori zo školy. Dekan fakulty humanitných vecí mal tak super príhovor, že som mala sto chutí si okamžite podať prihlášku k ním na fakultu! :D Po prednáškach a kávičke nasledovala prehliadka obrovského areálu školy a knižnice. Musím teda povedať, že nech máte predstavu o Indonézii akúkoľvek, univerzita ktorú som videla by aspoň areálom a vybavením strčila do vrecka množstvo našich štátnych vzdelávacích zariadení. Pri návrate späť do hotela sme si zažili svoju prvú ozajstnú dopravnú zápchu a to konkrétne 3 a pol hodiny v buse z univerzity do hotela. To by v mojom prípade stále nebola taká tragédia ako fakt, že si ku mne v buse sadla slečna z Číny, ktorá si celú cestu krásne odzvracala do igelitiek  a ja som mala čo robiť aby som obsah žalúdka v sebe udržala! Oh yeah babe shit happens. :X

Areál je právom hrdý aj na krásne zelené prostredie a jazierka ideálne pre relax. V pozadí fotky vidíte slávnostnú aulu kde sa každý rok odohráva odovzdávanie diplomov a ceremónia s tým spojená

Most, ktorý spája dve hlavné fakulty (humanitných vied a techickú) sa preslávil najmä ako most medzi dievčatami a chlapcami. Keďže obe fakulty sú prevažne navštevované jedným pohlavím, vídať sa vzájomne môžu len po prekročení tohto mostu :)

Deň tretí: Tour de Múzeum Kota Tua a Múzeum batiky

Streda sa niesla v znamení kultúrnych pamiatok a keďže bola Indonézia v minulosti okupovaná holanďanmi, naše prvé kroky viedli po stopách kolonizátorov do Múzea Kota Tua. V múzeu sme mali prednášku o kultúre, ktorú sem do Indonézie so sebou holanďania priniesli a tiež sme mali prehliadku nie tak pozitívneho miesta, akým bolo väzenie a mučiareň. Väzenské cely oddelené pre ženy,  bez jediného okna, svetla, len betónónové štyri steny. Mužské cely boli na tom ešte horšie a vyzerali ako studňa. Vymurovaná diera v zemi, ktorú zaplnili vodou tak, aby siahala mužom po ramená. Smutné miesto, tiež súčasťou  Múzea Kota Tua. Veľmi sme teda uvítali príjemnú zmenu programu a presun do Múzea Batiky, kde nás čakal workshop a kurz. Pre mňa kreatívnu dušičku s polročným “Made in Bali“ projektom GadoGado.cz to boli také malé Vianoce! Vstrebávala som všetky informácie každou bunkou tela a po chvíľke som sa už na základe inštrukcií pustila do výroby svojej prvej vlastnej batikovanej šatky. A tak sa Vám teda rovno pochválim výsledkom viď obrázky nižšie! Musím sa Vám ešte priznať, že ma to veľmi bavilo a preto zvažujem, že tieto skúsenosti využijem práve v našom GadoGado.cz projekte. Takže stay tuned a ak uvidíte nejaké novinky na našom eshope, budete vedieť kde sa práve tento nápad zrodil! 

Zdobenie voskom nám ukazovala jedna veľmi šikovná profíčka

Predloha hotová, vosk vriaci a ide sa na to!

Už len nechať namočiť do farby, prevariť a osušiť

Tadááááám! Moja prvá batikovaná šatka je na svete :) Objednávky príjmam na ... :D Just kidding!

Deň štvrtý: Rozhodnutie padlo, Juli ide do Padangu

Štvrtý deň nás nechali nedočkavých čakať až do neskorého poobedia, počas ktorého nám mali konečne oznámiť, kto z nás poputuje do akého mesta a art centra v Indonézii. 60 ľudí a 5 centier v Yogyakarte, Makassare, Surabayi, Padangu a na Bali. Zástupcovia z každého centra sa nám najprv predstavili, odprezentovali nám to ich TOP, čo sa nás budú snažiť najbližšie tri mesiace naučiť a potom už nasledovalo čítanie mien nás účastníkov do jednotlivých centier. 

"Juliana from Slovakia is going to Padang!" zaznelo v miestnosti a ja som ostala ako ovalená po hlave. Nemala som žiadne preferencie len som v kútiku duše dúfala, že by možno mohol výjsť Makassar. Bola som preto trošku zaskočená bez akýchkoľvek emócií. Potom slovo Padang zaznelo ešte 11x a z nás sa vyskladala skupinka 12 statočných. Padang je ako Art centrum v tomto programe po prvý krát a my 12 v ňom tiež, takže nech to prinesie čokoľvek hurááá do toho!

V Padangu som jedna z asi piatich bielych ľudí, takže toľko fotiek do cudzích mobilov a foťákov čo sme tu za tých pár dní porobili by počtom určite prevýšilo všetky moje fotky za celý život :)

Deň piaty: Slávnostná ceremónia 

Piatok sme mali celé doobedie zabrané oficiálnym otvorením Indonesian Arts and Culutre Scholarshipu. Ceremónia sa konala v slávnostnej Pancasila budove na Ministerstve zahraničných vecí v Jakarte. Okrem toho, že som sa znova cítila na škále dôležitosti asi ako prezident našej krajiny som na seba od 5 ráno nanášala jednu vrstvu mejkapu za druhou, robila si vlasy a snažila sa nastajlovať najlepšie čo mi možnosti dovolili do štýlu slovenského kroja. Celé doobedie dopadlo na jednotku! Nerozhodila ma ani správa, že som bola práve ja vybraná na symbolické nominovanie pred všetkými hosťami v miestnosti Vice Ministrom zahraničných vecí pánom Abdurrahman Mohammadom Fachir. Práve naopak snažila som sa si tento deň plný zaujímavých vysoko postavených politikov užiť naplno! Jedno veľké ďakujem patrí tiež Ambasáde Slovenskej republiky  v Jakarte za to, že ma nenechali v štichu a že ma prišiel podporiť na tento slávnostný deň priamo náš Ambasádor pán Michal Slivovič. Úplne normálny piatoček, si takto pred kamerami "pokecať" s Vice Ministrom Indonézie a hneď na to dať kus reči pri džúse s Ambasádorom SR. 
Dream big!!!!! Vždy Vám to hovorím! :)

Nervozita vo vzduchu, ruky spotené a my pripravení zažiariť.

S tanečníčkou, ktorá sa sama účastnila nášho programu pár rokov dozadu a odvtedy sa tancu venuje na profi úrovni :)

S Ambasádorom Slovenskej republiky v Jakarte pánom Michalom Slivovičom

Takže takto nejako vyzeral môj prvý týždeň trojmesačného programu Indonesian Arts and Culture Scholarship, na ktorý som bola vybraná ako reprezentantka Slovenskej republiky! Ak Ťa už nebaví život doma v detskej izbičke pri mamke, máš chuť na malé dobrodružstvo vo svete a Indonézia vrátane kultúry Ťa veľmi láka, tak mrkni na môj minulý príspevok o tom ako som sa sem dostala TU. Podrobne tam popisujem podmienky programu a tiež čo všetko som musela absolvovať pred príchodom do Indonézie. Nezahadzuj takú šancu a aspoň skús svoje šťastie! :)

S láskou, 

Juli